O
Keď prišla za mnou potrebovala len niekoho, kto by ju zastavil v jej odhodlaní sa pomstiť. Niekoho, kto by ju zachránil pred vlastnými myšlienkami, otvoril im dvere a vypustil ich do sveta, odkiaľ by sa už nevrátili. Nikdy.
Odpila si z kávy, trochu vyliala, ako si priložila šálku k ústam. Nacvičeným pohybom, asi sa jej to stáva pravidelne, zachytila kvapku na brade a previnilo sa usmiala.
„ Viete, pani doktorka, ja som ho vlastne nemala rada. Ja som sa len strašne bála urobiť ten prvý krok. Nevážila som si ho. Nedokázala som sa zmieriť s tým, že tak ľahko dokáže klamať. Akoby som mu mohla niekedy veriť? Povedzte, ako môže žena veriť mužovi, ktorý klame? Viete, tak veľmi som potrebovala, aby existovalo niečo, za čo by som si ho dokázala aspoň trochu vážiť.“

****
Nedeľa
„ O tri mesiace budeme spolu. Kupujem byt. Odchádzam od nej.“ – dych sa mu triasol. Potreboval čas. Aspoň pár týždňov. Pár dní. Vedel, že sa už rozhodol. „ Veď spolu chodíme aj na tie výlety. Robím toľko vecí, ktoré by som inak nerobil, len pre teba.“
Tak prečo sa z toho akosi nedokážem tešiť? Prečo sa vždy cítim, akoby si si len prišiel narýchlo splniť povinnosť. Akoby si bol len malé dieťa na hodine klavíru, ktorý ho tak strašne nebaví, ale už je natoľko múdre a vie, že keď bude poctivo cvičiť, mama naň bude pyšná a dovolí mu všetky tie veci, čo má tak strašne rado a na ktoré myslí, keď mu malé pršteky behajú po klávesnici. Myšlienkami je už tam. Ešte pár minút.
„ Daj mi len tri mesiace! To je všetko.“
Ja už nechcem čakať! Čas ma neskutočne bolí. Každá sekunda tých prežitých rokov mi do tváre vyryla malú mikroskopickú vrásku. Sú ich milióny. Presne tristopätnásť miliónov a tristošesťdesiat tisíc malilinkých trhliniek. Niekto si dal tú námahu, aby to spočítal. Nechcem! Nechcem sa jedného dňa prebudiť a zistiť, že už je príliš neskoro na lásku. Že som už jednoducho príliš stará, aby som sa zamilovala, príliš unavená, aby som lietala v oblakoch. Nechcem sa jedného dňa dusiť strachom, že je už neskoro. Neskoro na všetko.
Nahlas však poviem iba „Nechcem čakať tie tri mesiace. Aj tak sa nič nezmení. Nemá to cenu.“
Zložím slúchadlo a cítim na sebe únavu z tých nekonečných tristopätnástich miliónov sekúnd. Chce sa mi strašne spať. Roky prešľapujem na mieste. Dva kroky dopredu, tri dozadu. Nikam sme sa nepohli. Alebo sa mi to len zdá? Už zaspávam, cinkne mi správa. Instantná láska, benefit tejto doby. Piktogramy miesto slov. Kedysi sme museli mať odvahu pozerať do očí a povedať „ľúbim ťa“. Na displeji vrtí chvostíkom malý psík a labkami vytlieskáva srdiečka. „Prepáč, že som ťa nechával toľko samu. Neuvedomoval som si to.“
Pondelok. Budím sa do chladu prázdnej izby. Je jedno z tých hlúpych rán, kedy sa chcem ešte nachvíľu nadýchať tepla z tvojho tela. Miesto vedľa mňa je prázdne.
Je pol šiestej. Som unavená, hladná, v kalendári na mňa bliká polovica nevybavených úloh dnešného dňa Telefón, ani sa nemusím pozrieť na číslo, viem, že voláš. „Ako sa máš? Tak strašne si mi chýbala!„
Nenávidím to. Keby si vedel, strašne nenávidím tieto tvoje telefonáty. Nekonečne nekonečné, dychtivé a pritom tak prázdne. Zdvihnem a ani sa pri tom nenamáham zakryť otrávenosť z toho, že ťa počujem.
„Ahoj, chcel som ťa len počuť. Chýbala si mi…..“
Chýbala som ti? Tak kde si bol, sakra, dnes ráno?
„ Nemám čas. Mám ešte veľa práce. Dnes som nič nespravila. “
Nechcem ti povedať, že som sa nedokázala pol dňa na nič sústrediť a teraz v panike a strese aj tak už nič nedotiahnem. Zložím slúchadlo a pôjdem domov. Nemusíš všetko vedieť.
„ Dobre. Tak ti zavolám neskôr. Dobre? Budeme sa dnes ešte počuť?“
„Nevolaj, prosím. Večer prídu na návštevu rodičia. Nebudem môcť s tebou hovoriť.“
„Kedy majú prísť?“
„O ôsmej. Nevolaj. “
Volal si o 20:15, potom 20:16, 20:20. O 20:30 voláš na druhý telefón. Utekám a hľadám vreštiaceho zradcu v kabelke. Stišujem zvonenie a tvárim sa, že sa nič nedeje. Rodičia si vymieňajú zmätené pohľady a nič sa nepýtajú. Už niekoľko rokov sa na nič nepýtajú.

****
Pozrela na mňa, v očiach jej ešte doznievali spomienky.
„A tak som si povedala, že sa musí stať niečo strašné.„ hlas mala zrazu silnejší a vyrovnanejší. „ Aby nebolo už cesty späť. Niečo, čo by raz a navždy preťalo ten šialený bludný kruh nerozhodného prešľapovania na mieste.“
„Čo ste urobila?“
„Čo myslíte?“ usmiala sa na mňa trpko smutným úsmevom, pretože vedela, že a tak viem, čo urobila.
„Vykričala som celému svetu pravdu o ňom, o sebe, o nás. Konečne som sa slobodne nadýchla a viac nedovolila, aby ma dusili ma tie nekonečné lži a klamstvá. Nechcela som už ďalej čakať a klamať. Po troch mesiacoch by totiž prišli ďalšie tri a potom ďalšie a ďalšie. A ja by som tam postupne umierala, až kým by som mňa nebola úplná troska a on by sa potom s predstieranými slzami v očiach postavil jedného dňa predo mňa a povedal by niečo ako, tak vidíš sama, nemá to cenu, nie sme spolu šťastní a zvrtol by sa na opätku a v sekunde by zmizol. Ľahučko by zavrel poslednú kapitolu knihy, ktorá mala ku koncu už nudný dej a vrátil by sa do pohodlia vyhriatej obývačky. Viete, pre neho by to vôbec nič neznamenalo, o nič by neprišiel, nič by neriskoval. A ja by som v tom momente prišla nielen o všetko ale i o nádej. „
S hlbokým nádychom sa nečakane vystrela, oprela do kresla a pozrela mi priamo do očí. Pohľad mala tvrdý a hlboký.
„ Ďalej to už išlo, ako v treťotriednom románe. Môj skoromanžel samozrejme zaprel, že so mnou niečo plánoval a bez vysvetlenia prestal so mnou komunikovať. Moje telefonáty, keď som sa s ním pokúšala spojiť, využil na to, aby pre ňu vytvoril rozprávku o tom, ako ho prenasledujem a vlastne so mnou ani byť nechcel, len sa ma nemohol zbaviť. Jednoducho, keď precitla z jednej ilúzie, rýchlo jej vytvoril ďalšiu, aby ju mohol mať zas tam, kde potrebuje. Aby verila všetkému, čo povie. Na moje telefonáty reagoval tak, že išiel na políciu a udal ma, že ho obťažujem. Tri dni po tom, ako ma presviedčal, že budeme navždy spolu. V utorok mi sľuboval lásku a v piatok už stál na polícii a podával trestné oznámenie. Ona stále za ním a pozerala mu ponad plece. Akoby diktovala každé jeho slovo. Viete, keby som to čítala v nejakom ženskom románe, pomyslela by som si, že autorka strašne preháňa. No trápne na tom celom je, že život je niekedy neuveriteľnejší ako treťotriedny román.“
Keď odišla, dlho som sa za ňou pozerala. Rozmýšľala som nad tebou, mnou, nami a aké by to bolo, kedy si zostal. Keby som v sebe našla tú silu ti opäť začať veriť.