“ Potopil som Tomáša.“
“ Prosím? “
“ Tomáša, prišli na neho nejaké udania, Nezmysly. Poznáš to. Dnes nevieš, kde všade máš nepriateľov, komu sa prečo z ničoho nič znepáčiš. Biznis je sviňa.“
“ Nerozumiem.“
“ No, udal ho niekto. Ale vieš, boli to blbosti. Veci, ktoré sa udiali, keď tam vlastne ešte ani nepracoval. Ale hneď sa po ňom rozbehli.“
“ A čo si urobil? “
“ No nič.“
“ Ako to? Nič.“
“ Nemohol som nič urobiť. Pochop to. Mohli by sa začať zaujímať aj o mňa. Len som mu povedal, nech podá trestné oznámenie. Ale ten blbec v tom ešte nevie chodiť. Je ešte príliš mladý. Najlepšia obrana je útok. Keď ťa začnú podozrievať musíš ich udať. Každého, bez výnimky. Tu nesmieš prejaviť slabosť akou je súcit. Donútili ho podpísať dohodu. O dva dni končí.“
“ Ale veď si predsa mohol niečo povedať, keď si vedel, že je nevinný. “
“ Mohol, ale začali príliš intenzívne snoriť. Musím si dávať pozor pri faktúrach a tak. Veď to poznáš. Mohli by niečo vyčmuchať. Tá pipina z „komplájens“ je ako posadnutá. Budem si ju musieť začať trochu obchádzať. Noo, veď sa netvár. Personalistky a právničky sú kľúčové osoby vo firme. To chápeš, nie? “
“ No, teraz už chápem prečo s nimi spávaš.“
“ Ale no, niekto nám tu zas žiarli. Veď o nič nejde. Je to len biznis.“
Pusa na konček nosa a už len sledujem tvoj nahý, večne zhrbený, biely chrbát, o ktorom si hovorieval, že je taký je zhrbený, pretože si ako mladý musel prenášať tony rybej múčky a mne to vtedy prišlo strašne romantické, ako sa stráca v obdĺžniku svetla. Nie večnosti, ale dverí do kúpeľne. Prvá trhlina na maske férovosti. Alebo ich bolo viac a len som ich nechcela celé tie roky vidieť? Zvláštna debata po milovaní. Prečo sa chlapi potrebujú priznávať? Voda v kúpeľni. Zas tam budeš dlho. Spravím kávu? Alebo už je neskoro? V hlave nie a nie vypnúť film. Tomáš a jeho znepokojivo krásna modrooká žena. Musel si to vidieť, vždy si bol na ženy. Dve rozkošne dvojičky, čo ešte nechodia do škôlky. O dva dni bude na ulici. Tomáš, ktorý ti slepo verí ako taký prostáčik a pozýva ťa k nim domov. Stále si myslí, že si ten najlepší šéf. Šéf a kamarát. Tomáš, ten idiot. Zahromžím v duchu.
Myslím, že ty si sa nepotreboval priznávať. Potreboval si obecenstvo a potlesk. Možno preto, že sa ti ako dieťaťu dostávalo tak málo pozornosti. Začal si si ju vynucovať. Ale nie násilím. Na to si bol príliš múdry. Inak. Prefíkanejšie. Tvoril si príbehy. Hrdinské, neskutočné a prednášal si ich svojim poslucháčom so zlomyseľnou, pomstychtivou myšlienkou, že oni nevedia, ale ty vieš, kde je pravda. Možno si tým príbehom o sebe časom aj sám uveril. Kto vie?
Rozhodne ti to zostalo až do dospelosti. Vždy si potreboval byť najlepší a keď si nebol, tak si sa tak aspoň tváril a prekrúcal skutočnosť, kým úplne skrútená a pokrivená nezodpovedala tvojim predstavám. Neznášal si, aby mal niekto krajšiu ženu, lepšie auto či postavenie alebo viac peňazí. Všetkých si ich pokoril. Keď nie v realite aspoň v tvojich príbehoch.
Čo ťa poznám, už si bol taký. Vymýšľal si si o sebe príbehy z vojny a študentského života a ja som ich hltala a myslím, že som im všetkým do jedného verila. Alkohol, básne, vojna a nekonečné milostné dobrodružstvá, v ktorých si vystupoval ako hlavná postava. Básnik a rebel. Ako si opitý ušiel policajtom s pašovaným tovarom, ktorým ste sa museli živiť, keď vo vojne išli úspory zo dňa na deň dolu vodou a v krajne nebola ani elektrina. Ako ťa oslovil váš krajan a chcel uverejniť tvoje básne. Ako nezaujímavo a nudne vyznieval popri tom náš život. Myslím, že som milovala ten obraz, ktorý si o sebe vytvoril viac ako teba.
“ Hypotéku som už teraz preplatil o štyridsať tisíc.“
Dojedám posledný kus príliš prepečenej kačky a celkom nechápem súvislosti.
“ O vyše štyridsať tisíc, ale bol som rád, že mi ju vôbec dali. Vieš, aká bola vtedy doba. V Bratislave ma z banky skoro vyhodili. Nemohol som si dovoliť nič. Až tu. Rodičia mali, no nechceli mi požičať ani korunu. Bol som na všetko sám. Ale som rád, že je to už všetko splatené.“
Dodal si len tak mimochodom. Potichu, akoby si to ani nechcel priznať, no potreba pochváliť sa predsa len zvíťazila.
Vtedy som tomu nevenovala pozornosť. Tak sa ti začalo dariť a za pár rokov si splatil štandardný celoživotný úver štandardného Slováka. Asi mi to malo docvaknúť už vtedy.
“ Nenávidím ťa! Klamár a zbabelec! “
Ďalšia z nekonečných, zbytočných hádok. Ani neviem kvôli čomu tentokrát. Akoby len tak zo zvyku, nahromadené napätie bolo treba opäť nejako vyventilovať. Dôvod sa už nejaký vždy našiel.
“ Všetko to oznámim! “
Ani neviem, prečo som skúsila túto strunu. Asi som už vyčerpala zásobu všetkých možných podlostí, ktoré v hádkach vyťahujem.
“ Čo chceš oznamovať? “
“ Čo si spravil s Tomášom a prečo.“
Vtedy sa niečo zmenilo. Napätie v miestnosti prešlo z tmavočervenej do oceľovo sivej. Iba ja vidím farby? Oceľovo sivé boli aj tvoje oči. Už sa nedívali na mňa, ale niekde skrze mňa. Dvere sa zavreli potichu.
Už týždeň nedvíhaš telefón.
Dva týždne. Dni sú nekonečné. Ničomu nerozumiem.
O mesiac som si našla v schránke predvolanie na výsluch.
“ Keď ťa začnú podozrievať, musíš ich udať. Každého. Bez výnimky. Tu nesmieš prejaviť slabosť akou je súcit.“
Myslím, že ty si súcit vlastne nikdy nemal.