Tento príbeh sa nestal. Postavy a mená sú vymyslené, aj keď sa môže podobať na životný príbeh kohokoľvek z nás.

„Viete vy vôbec, kto som ja? Aké ja mám vzdelanie? Ja mám prvú atestáciu!.“

Veľký orlí nos panovačne pretínal tmu. Pri pohľade spredu pretekal po celej tvári ako rozvarený zemiak a zanechal pozorovateľa v zvedavom očakávaní zistiť, kde sa ukryli ústa.

Malé, príliš k sebe natlačené oči, pichali každého, kto sa do nich pozrel.

Veľké rámy nepadnúcich okuliarov padali až do polovice líc.

Pery úzke, no pretiahnuté po celej tvári, zaťaté do prísnej štipľavej línie.

Sánka, príliš široká na ženu, dodávala tvári nemiznúci Mussoliniho výraz.

Krátky hrubý krk spôsoboval, že silueta postavy naberala výraz ako keby sa ju niekto pokúšal zatĺcť do zeme

Hlasom dráždivým ako jesenný kašeľ zakrákala: „A-tes-táciu!“

Spoznali sa ešte na vysokej škole. On charizmatický, skúsený, tak trochu sukničkár, čo sa kvôli nej zmení.Ona nie príliš pekná, nie príliš chytrá, z jednoduchej, nie veľmi bohatej rodiny. Jej trvalo pár rokov, kým sa dostala na vysokú školu. On bol premiant. On jej dával pocit úspechu, ona jemu pocit prevahy.

„Musel som si niekoho nájsť. Ten vzťah s ňou nefungoval, ako som si predstavoval.“

Krátko pred svadbou sa rozišiel s milenkou. Zistila, že ho nepotrebuje. Najlepší liek na bolesť je pomsta.

„Ani neviem, prečo som si ju vzal. Nič iné mi už nezostalo. Vedel som, že mi vadí to, ako vyzerá, no myslel som si, že si zvyknem.“

 

 

Nezvykol si. Každej z mileniek sa sťažoval na to, že jeho  žena má veľký orlí nos, na seba natlačené oči a tak ďalej. Vždy pribudlo niečo nové, čo neznášal. Raz to boli vrásky okolo úst, potom zas štýl obliekania. Vždy našiel niečo, čo ho v jeho aj v ich očiach ospravedlňovalo.

Keď sa im narodil prvý syn, nezvládala to. Citové výlevy naberali na agresivite a v jednoizbovom prenajatom byte na kraji Dúbravky sa nedalo dýchať. Opäť musel. Opäť mal morálne právo a dôvod nájsť si, ako tomu hovoril, „náhradný vzťah“. V jeho očiach to bolo niečo ako odôvodnenie toho, že jednoducho musí, pre „dobro rodiny“, hľadať inú náruč, čo ho pochopí. A našiel. V krčme blízko paneláku, kde chodili na pivo po basketbale. Naďa bola bezstarostná, samostatná a nad vecou. Bola vedúca v obchode, praktická a dominantná. Stretávali sa v jeho starom Opli na kraji Bratislavy, u nej v práci, doma alebo len tak, kdekoľvek. Počúvali hudbu, milovali sa. Milovali sa a počúvali hudbu.

Keď mu povedala, ako ho miluje, ušiel. Veľmi rýchlo. Dokonca bol na seba pyšný, ako dokáže byť nekompromisný.

O mesiac sa vrátil.

Trvalo to dlho. Niekoľko rokov. Tajné stretnutia u nej v práci, v kancelárii alebo v sklade, keď už všetci odišli a obchod sa zavrel.

Syn už chodil do škôlky. Zrazu mal toho dosť a potreboval sa posunúť.

Rozišiel sa s ňou v aute, rýchlo, bez zbytočných slov. Netrvalo to ani minútu.

„Zamilovaný som bol ako pes.“ Zdvihne hlavu od čaju a v tvári vystrúha grimasu mučeníka. Snáď aby som ho ľutovala.

Už jej nikdy nezavolal.

O tri mesiace sa presťahovali do iného mesta. Práca v automobilke  a konečne viac peňazí, aby si mohli dovoliť aspoň hypotéku. Sťahovať sa z podnájmu do podnájmu ho už nebavilo.

„Držal som sa dva roky.“

Dva roky sa snažil nezamilovať. Dva roky vyplnili krátkodobé sexuálne známosti. Podriadené z práce. Operátorky na linke, kde pracoval.  Bolo to jednoduché. Išli po ňom. Mal postavenie, aspoň tak to vnímali ony (z montériek vyzerá svet predsa len trochu inak), a dúfali, že sa im vďaka náklonnosti trochu prilepší.

„Ublížil som jednej žene. Vlastne viacerým.“ Opäť ten mučenícky výraz.

Keď sa mal narodiť druhý syn, bol presvedčený, že to bude dcéra. Výsledky sona síce hovorili jasne.

Do poslednej chvíle to nevzdával a ked s poslednou milenkou vyberal meno, hľadal tie dievčenské.

Mala to byť Martinka alebo Petra. Po nej alebo po ňom.

Spoznali sa krátko po tom, ako otehotnela jeho žena.

Keď sa predsa napriek jeho presvedčeniu narodil chlapec, dostal meno Martin.

Po nej.

„Je strašne škaredý!. Má malé, blízko na seba natlačené oči ako ona.“ boli prvé slová, keď ju stretol. Zvesil hlavu, možno čakal, že ho poľutuje a akoby zabudol, že na narodenie dieťaťa sa toľko tešil.

****

Veľký orlí nos. Malé, na seba natlačené oči, rozmazaná linka.Hlas čo driape až niekde v žalúdku.

„Viete vy, kto som JA!? Ja mám prvú atestáciu!“

Keď si po rokoch na úrade práce a materskej dovolenke konečne našla prácu, začala robiť ako vychovávateľka v školskej družine na osemročnom gymnáziu krajského mesta. Slovo gymnázium jej v optike jej intelektu pridalo minimálne dve tri úrovne na sociálnom postavení. Vychovávateľkou na osemročnom gymnáziu nemôže byť len tak hocikto! „Vyučovala“ športové hry. A potom si spravila prvú atestáciu. Trvalo jej to síce desať rokov. No aj tak. V jej ponímaní to bolo niečo ako profesúra. Hodiny a hodiny štúdia.

Keď sa to dozvedela žena, opäť ušiel.

Vybehla na ulicu, pološialená vlastnou agresivitou začala mlátiť hlava nehlava.

„Koľkokrát ste bolo v Padine?“

Miesto, kde sa narodil. Brával ju tam často.

Prepadala sa do vlastnej malosti priamo pod oknami ich spoločnému bytu.

Má predsa prvú atestáciu! Udrela.

Potom sa jej zahryzla do ruky. Bola ako besná. Nikto, nikto si nemôže dovoliť nabúrať jej šťastie. Má atestáciu (prvú! prvá je lepšia ako druhá), muža, čo má peniaze a deti. Dokonca má aj IPhone! Ani riaditeľka na ich škole ho nemá. IPhone!  O toto nepríde.

Hrýzla a krv jej stekala do úst. Na chvíľu sa ukľudnila a prehltla. Chutila sladko ako pomsta.

Bila sa za muža, ktorý si ju vzal len preto, že mu už nič iné nezostalo.

Čakal doma, kým to vybaví. A volal políciu, aby sa pomstil.

Vedel, že bude svedčiť. Proti tej, ktorá ho chcela pripraviť o jeho šťastie.