Na pojednávanie sa vyobliekala. Kúpila si nové šaty a rozpustila vlasy. Nech sa všetky módne časopisy, ktoré radia ženám po štyridsiatke vlasy skracovať, schovajú niekam. Ona si to môže dovoliť. Dokonca si kúpila topánky. Na podpätkoch. Rozhodla sa, že bude pôsobiť ako, čím aj samozrejme je, distingvovaná, vzdelaná žena, vzorná a obetavá matka a manželka riaditeľa závodu. Nevadí, že jej muž riadi len časť výroby v samostatnej hale. Na vizitke má „plant manager“, tak čo! Riaditeľ závodu. Nahlas to zopakovala pred zrkadlom. Pozrela sama sebe do malých očí, utopených za červenými rámami veľkých okuliarov a  s dôrazom na každú slabiku (každá bola totiž dôležitá) vyslovila: „mat-ka de-tí ria-di-te-ľa zá-vo-du“. Poslala sama sebe vzdušný bozk. A narovnala si rám okuliarov, ktoré sa jej neustále prevažovali na jednu stranu.

Tak a je to. Dokonalé. Bola so sebou nesmierne spokojná. Dokázala to! Dokázala to, čo žiadna z jej kolegýň na škole. Teda kolegyňu má len jednu, predsa len tých vychovávateliek na osemročnom gymnáziu nie je treba veľa, ale aj tak. Ona, tá druhá, to nemá!

Zaparkovala pri neďalekom supermarkete. Z detstva bola naučená obracať každú korunu a zle vynaložená koruna sa rovnala zlyhaniu. Niektoré zvyky zostávajú do dospelosti, aj keď už nemajú žiadne opodstatnenie. Celkom automaticky sa rozhodla, že platiť za parkovné je nehorázny luxus a tých päť minút prešla pešo. Škoda, že si nevzala niečo na prezutie. Cesta v nových topánkach na desaťcentimetrovom podpätku bola utrpením.  Predsa len, nie je zvyknutá chodiť v podpätkoch.

Na chodbe ešte nikto nebol. Zvalila sa na lavičku a ešte viac zhrbila krátky chrbát. Keby tu tak bol! To by jej sokyni vrazilo nôž do chrbta. Ukázala by jej, kto je ONA! Matka, manželka, obetujúca svoj život za dobro svojej rodiny. Nevadí. Donútila ho, aby jej aspoň zavolal.

Bola rozhodnutá klamať do roztrhania tela. Poprie všetko! Všetko. Nikto jej nič nedokáže. Vždy vedela klamať a predstierať. Inak by ho nezískala a tak si ho aj udrží. Všetky tie klamstvá a pretvárky, ako sa mu snažila dostať pod kožu, nájsť jeho životne dôležité nervy a držať ho za ne vždy, keď sa jej začal vzďaľovať, by padli navnivoč. A to nedopustí. Je predsa konečne v cieli, teraz to nevzdá.

Nikdy nebola krásna ani bystrá, ale práve tieto nedostatky ju naučili vyvinúť zručnosti a múdrosť, ktoré mnohé ženy, čo dostávajú všetko samé od seba len preto, že sú krásne, nemajú. Mužskú bojovnosť a cieľavedomosť mala v krvi. Už ako dieťa sa naučila, že keď dokáže uhádnuť, čo chce ten druhý počuť, získa si ho. Tak ako si získala otca a porazila staršiu sestru. Tá bola síce krajšia, chytrejšia a žensky jemnejšia, ale aj tak jej to nepomohlo. Chýbala jej bojovnosť a prefíkanosť mladšej sestry. A ona vedela už od mala akosi intuitívne vycítiť túžby a strachy ľudí a podľa toho režírovať svoje predstavenia. Mnohí sa báli jej pichľavého pohľadu, ktorým sa im zabodávala do duše a odhaľovala to, čo malo zostať skryté.

A bola neskutočne dobrá herečka. Hrávala v detských ochotníckych predstaveniach a tam sa naučila, že city treba prejavovať nahlas. Najmä vtedy, keď dokážu poslúžiť účelu a dostať vás bližšie k vytúženému cieľu. A veľmi rýchlo zistila, že mužom nejde o krásu. Krásy sa vlastne boja. Muži potrebujú istotu a tú im krásna žena nedá. Vôbec si neveria. Ona si verila. Vedela, že hodnota intelektu je preceňovaná. Stačí si len veriť a tváriť sa, že ste odborník. Stačí, keď veľké slová vyslovujete nahlas a obklopíte sa ľuďmi, ktorí nie sú moc chytrí alebo skúsení, aby vás prekukli. Deti, starí ľudia a postihnutí. S týmto išla na špeciálnu pedagogiku. Na psychológii sa totiž robili inteligenčné testy a párkrát neprešla. No pri troche šikovnosti a sebavedomia si bežný človek rozdiel medzi špeciálnou pedagogikou a psychológiou aj tak nevšimne. Doteraz jej to prechádzalo.

„Pani Lanáková“ Volajú ju. Vstala, odfrkla si smerom k sokyni (neovládla tento sedliacky atavizmus) a vykročila do pojednávacej miestnosti.

„Takže pani Lanáková, povedzte nám, ako to bolo.“

„Viete pani sudkyňa, som obeť a musím chrániť svoje deti a rodinu.“ Dramatická pauza, v ktorej si utrie imaginárnu slzu. „Táto žena prenasleduje mňa a môjho manžela!“. Čo na tom, že jej manžel posledných desať rokov ani domov nechodil a každý deň strávil u milenky. Čo na tom, že sa už od nej sťahoval a prenajímal nový byt. Nikto sa to predsa nedozvie. A ani on nič nepovie. Deti ani peniaze by už nikdy nevidel a ona by sa postarala o to, aby ho obaja synovia do smrti nenávideli. Povedala mu to jasne. A on pochopil. Aj teraz presne nahmatala tie správne nervy, za ktoré má potiahnuť, aby ho dokázala paralyzovať. Deti a peniaze. V duchu sa usmiala. Aké priehľadné.

„Viete, strašne som sa bála.“ Má pocit, že póza obete v porovnaní s jej maskulínnym prejavom bude pôsobiť nedôveryhodne a preto trochu pridá na intenzite. „A musela som brániť nás všetkých.“ Len dúfala, že sa jej nikto neopýta, prečo sa jej manžel ľahostajne skrýval doma a nechal ju, aby sa rozbehla na ulicu, kde si to s jeho milenkou vybavila. Má to všetko pripravené. Svoju výpoveď si prehrávala niekoľkokrát.

„A táto žena ma brutálne napadla. Chcela som jej všetko veľmi pekne vysvetliť, ako sa všetci ľúbime a nech nás nechá na pokoji a ona na mňa zaútočila!“ Pri slove zaútočila sa zúfalo pozrie na prejednávajúcu úradníčku. Hľadá spôsob, ako si ju získať na svoju stranu. Musí. Zo zranení, ktoré svojej sokyni spôsobila je totiž každému jasné, že to trochu prehnala. Hlavne to uhryznutie na ruke, ale nejako to musí zvaliť na nutnú sebaobranu obetavej matky.

„Viete, ja som svoje deti práve ukladala spať,  keď táto žena zazvonila.“ Čo na tom, že starší syn má sedemnásť. Môže ho predsa ukladať do postele. Obetavá matka je matkou do konca života. A na vek sa nikto nepýtal. Keď to uhrá tak, že si všetci budú myslieť, že synovia sú ešte v predškolskom veku, skôr si ich obráti na svoju stranu. Ako tú naivnú policajtku, ktorej naklamala, že sa jej mužova milenka vyhráža zabitím detí. Naivná dobráčka! Fakt sa dobre zabavila, ako ju dokázala zmanipulovať a ona potom hrala v jej hre hlavnú úlohu.

Deti? Mala ich len preto, že veľmi skoro vycítila, akú majú pre neho cenu. Vedela aj o tej prvej, mladej študentke, za ktorou chodil na internáty. Hlupák. Vedela, že mladá baba sa nebude chcieť viazať ani rodiť. Ona áno. Presvedčila ho o tom, že ich túžby sú rovnaké a otehotnela pár mesiacov po svadbe. Mala ho v hrsti. Vedela aj o tej druhej. Vlastne jej to vyhovovalo. V malom byte nebolo miesta pre všetkých troch.

„Takže pani Lanáková, čo k tomu ešte chcete povedať?“ z myšlienok ju vytrhol hlas úradníčky.

„Len toľko, že ma musíte uchrániť pred nespravodlivosťou a krivým obvinením.“  Klamať vedela dokonale.

Už zajtra sa postaví pred deti v družine a bude im prednášať o poctivosti a hodnotách.